"Tretia skladba z albumu Piesne na dobrú noc. Ide o prvú pieseň, na ktorej sa objavia aj naši vzácni hostia. Chceli sme nahrať nahrávku, ktorá by bola plná akustických nástrojov a pulzujúcich zvukov. Počet hostí sa vyvíjal postupne, až sme skončili pri najväčšom počte mien v našej diskografii. Text skladby Ponesiem ťa vychádza zo slovenskej ľudovej piesne Hej, u Ondrejkov svietia. Spojením s violou Miloša Valenta, violončelom Romana Harvana a akordeónom Borisa Lenka vznikla temná balada, ktorá môže mať hneď niekoľko interpretácii. Album Piesne na dobrú noc je naším návratom k pesničkárstvu. Veľmi sa z neho tešíme."

Robert Pospiš


Každá pieseň má svoj vlastný príbeh. Ten, ktorý za ukrýva za singlom Ponesiem ťa, pomohla hudobnej dvojici Robert Pospiš & Martin Sillay rozšifrovať rešpektovaná odborníčka na tradičnú hudbu a hudobníčka Jana Ambrózová.

"Tradičné ľudové uspávanky predstavujú síce rozsahom pomerne úzku, o to zaujímavejšiu žánrovú skupinu piesní. Je charakteristická osobitým vnútorným prepojením hudobnej architektúry nápevu, textovej poetiky a ľudského rozmeru piesne. Uspávanka sa spravidla rodila v mysli matky, ktorá chcela upokojiť a uspať svoje dieťa. Pieseň je vo svojej podstate hudobnou materializáciou tohto vzťahu. Hudobne podmanivá, od pravidelne pulzujúceho metra "oslobodená" pieseň Hej, u Ondrejkov svietia je pomerne známou, dodnes živou uspávankou z Liptovských Sliačov.

Okrem skôr raritných hudobno-folklórnych nahrávok ju nachádzame aj v dôležitej zbierke Slovenské ľudové piesne (zv. III., 1956), do ktorej ju zaradil jej hlavný zostavovateľ, významný slovenský hudobný vedec a folklorista František Poloczek. Uspávanku mu svojho času zaspievala Sliačanka A. Grelová, narodená v roku 1921. Jeden príbeh nám rozpráva text piesne. Aký nám prezrádza jej hudobná štruktúra? Myslím, že veľmi zaujímavý. Aj táto ľudová pieseň je totiž cenným dôkazom toho, aké normatívne dokáže byť ľudské hudobné myslenie určitej historickej epochy a aká - naopak – uvoľnená a dômyselná vie byť tvorivá myseľ jednotlivca. Napriek tomu, že melodické varianty uspávanky (či už v Poloczekovej zbierke, v speváckej praxi Sliačancov, alebo v kompozícii Roberta Pospiša a Martina Sillaya) sú v detailoch odlišné, stále si zachovávajú pôvodnú hudobnú identitu a podstatné štýlové znaky. Z tonálneho, melodického aj formálneho hľadiska nesie pieseň jasnú pečať predharmonického hudobného myslenia. Patrí medzi piesne tzv. starej kultúry. Kvarttonalita, štvordielnosť a šesťaslabičná veršová štruktúra sú príznačné pre veľkú časť hudobno-štýlovej vrstvy tzv. piesní roľníckej kultúry. Tónový materiál uspávanky je usporiadaný v jasných hierarchických vzťahoch kvarttonálnej kostry. Pozorujúc tetrachordy, ktoré postupne budujú melodiku piesne, odkrýva sa nám pred očami pôsobivá hudobná pestrosť.

Umelci a hostia nahrávky Roberta Pospiša a Martina Sillaya ostali verní dominujúcemu dórskemu tetrachordu, ktorý je v kvarttonálnych piesňach rozšírený o čosi menej, práve ten však umocňuje konejšivý, melancholický charakter uspávanky. Umelci poctivo zachovali aj špecifický lydický tetrachord v treťom dieli piesňovej formy, ktorý do hudobného deja náhle vnáša akési znepokojujúce napätie. Sliačanska verzia aj Poloczekov zápis (ten najmä vďaka chromatickej pohyblivosti a neutrálnej intonácii sekundárnych tónov) poukazujú na ďalšie možné usporiadanie tónov, a tým nové tetrachordálne rody: v 4. dieli piesne sa objavuje tzv. chromatický mezotetrachord s charakteristicky umiestnenými poltónmi a na prvé počutie len zdanlivo "cudzorodým" nádychom, taktiež náznak frygického tetrachordu. Pieseň Hej, u Ondrejkov svietia je - povedané s istým nadnesením - akousi hudobnou prechádzkou tetrachordálnymi tónovými štruktúrami. Pôvodný spev A. Grelovej z Liptovských Sliačov, zachytený v staršom notovom zápise, obsahuje náznaky žánrovo aj lokálne príznačných glissand a meliziem. Citlivo ich preberá aj Miloš Valent vo svojej podmanivej sláčikovej improvizácii. Premyslene vystavaný harmonický sprievod, dômyselne volený inštrumentár, vrstvenie zvukových plôch a zvukové efekty poskytujú hudobnému aranžmánu "osudový", ale v niečom takisto vľúdny stavebný základ a nasvecujú celý nápev novými farbami a významami. Mrazivosť aj istý pocit existenciálnej neistoty sa umelcom podarilo docieliť citlivým vnímaním textu piesne, premysleným štýlom vokálneho prednesu a sugestívnym oktávovým paralelizmom, či sláčikovými improvizáciami. Ako dieťa v piesni, aj nás pieseň pomaly kamsi nesie ... do „inej“, nielen zvukovej krajiny."